Láska k človeku, úcta k prírode a Zemi – to sú inšpiračné zdroje jej tvorby. Cez verše ponúka netradičný pohľad na svet a miesto človeka v ňom, na jeho súznenie s časom a priestorom. Slovom prebúdza rozprávkové čaro krajiny. Blízkymi bytosťami sa jej stávajú diaľka, voda, kamene, stromy, tatranské štíty, vlci, havrany... V poetických obrazoch načiera do nekonečna, ponára sa do hĺbok, vzlieta do výšok, o akých človek nikdy neprestal snívať. Voči poslucháčom je poctivá, delí sa s nimi o svoje zážitky, skúsenosti, ktoré ju inšpirovali k tvorbe – detstvo, dotyk smrti, živý kontakt s prírodou a jej bytosťami...
Prichádza so zámerom vrátiť báseň do života, aby sa stala jeho tvorivým prvkom, aby dala človeku možnosť nazrieť do vlastných hlbín, objaviť samého seba v sebe a v krajine. Aby mu priniesla potešenie.
Kniha: Konečne prvé slovenské básne (2005)

Do záhrady starej mamy
chodievali víly
z jabloňových lupeňov
živú rosu pili
zmývali si hlávky
v zlatom mori púpav
až do mojich všedných dní
ich biely smiech stúpa
Z knihy Konečne prvé slovenské básne