Radoslav REPICKÝ (*1984, Michalovce)
výtvarník, ilustrátor

Najradšej mám akčné a dobrodružné komiksy. Rád ich tvorím pre deti. Zväčša obsahujú vysmiate príšerky so zubami. Sú strašidelné, ale zároveň pokojné a usmievavé. Nie hororové či zákerné. A deťom sa páčia, keďže s „bubákmi“ sa spájajú ich spomienky z prvých rokov života.

Absolvoval Fakultu umení na Technickej univerzite v Košiciach v ateliéri prof. Rudolfa Sikoru. V Košiciach ostal aj pracovať ako slobodný umelec a pedagóg na Škole úžitkového výtvarníctva. Je absolventom tejto školy v rámci špecializácie ateliéru reklamnej grafiky akad. mal. A. Bugana. Patrí k pravidelne vystavujúcim východoslovenským výtvarníkom. Okrem grafiky sa venuje aj nástenným maľbám, plátnam, šitým objektom, karikatúram, komiksom a ilustráciám. Jeho diela charakterizuje pozitívna nálada - láska, priatelia, slnko i radosť.

Vystavoval v Nemecku, Rakúsku, Francúzku, Maďarsku, Belgicku a v Českej republike. Participoval na rôznych projektoch počas EHMK 2013. Jeho rukopis nesie fasáda budovy na Brigádnickej ulici. Od roku 2012 spolupracuje s Mariánom Čekovským v rámci talkshow Čekypoint. V rámci mimo-umeleckých, či hraničných produkcií sa podieľal na knihe komiksu Comic&Manga Book 3, 4 a 5. Živý kontakt s populárnou kultúrou dokazuje spoluprácou na videoklipoch, účasťou na multimediálnom festivale Barbakan, ilustračnými príspevkami v magazínoch a napokon účasťou na street-artových, či multižánrových festivaloch a podujatiach napr. „exhibition battle“, t.j. zvláštny druh happeningu, v ktorom diváci hodnotia a určujú „ďalší osud“ ilustrátorov konfrontujúcich sa medzi sebou priamo na ulici. Zatiaľ ostatnú samostatnú autorskú výstavu mal v máji 2019 v Košiciach.

Je autorom ilustrácií debutovej knihy Miroslavy Grajciarovej Slony kapitána MiGranta, ktorý je podobenstvom situácie mnohých osamelých detí putujúcich bez ochrany rodičov z krajín tretieho sveta do Európy a knihy Príšeráci od Marky Staviarskej.

Ilustračná tvorba:

Slony kapitána MiGranta (Miroslava Grajciarová, 2018)
Príšeráci (Marka Staviarska. 2017)