Miroslava GRAJCIAROVÁ (*1977, Košice)
učiteľka, prekladateľka, spisovateľka

Píšem preto, aby bol svet o trochu lepší. A tiež preto, že nemám čas a peniaze na terapeuta.

Minuloročná debutantka pochádza z Košíc, no časť života počas vysokoškolského štúdia francúzštiny strávila v Prešove na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Po jej ukončení pokračovala v doktorandskom štúdiu na univerzite vo francúzskom meste Pau. Literatúra jej bola blízka už od detstva. Svoju prvú poviedku napísala vo štvrtej triede základnej školy a venovala ju triednej učiteľke na Deň učiteľov.

Žije v Paríži a popri učiteľskom povolaní sa venuje aj prekladaniu a tvorbe literárnych pásiem pre RTVS, no na knižný debut si radšej počkala a oplatilo sa. Jej obľúbenou témou je ľudskosť a taká je i jej prvá kniha pre deti Slony kapitána MiGranta, ktorá citlivo reaguje na aktuálnu problematiku utečencov. Tým najmenším ju približuje prostredníctvom príbehu o troch sloníčatách, ktoré žili za morom v bohatej zelenej džungli, každé v inom stáde so súrodencami a rodičmi. Raz začali na džungľu padať z neba horiace hviezdy, zničili všetko živé. Slony ušli, no keď sa vrátili, nemali čo jesť. Ich domov bol zničený. Aby prežili, rozhodli sa poslať najmenšie sloníčatá do bezpečia, do krajiny, kde nikdy nebudú trpieť hladom. Stádo zhromaždilo pre malé sloníky posledné zásoby búrskych orieškov a odprevadilo ich na čln, ktorý patril kapitánovi MiGrantovi. Na ceste zažili veľa strastí. U nás nemáte miesto!, počuli sloníčatá zovšadiaľ. Až sa im od toľkého kriku zväčšili uši. Nikto ich v novej krajine nechcel. Sloníčatá boli usilovné, veľa sa učili o krajine, do ktorej prišli. Len trúbili stále po svojom. V novom domove nebola džungľa, kde by sa usadili. Museli sa uspokojiť s betónovým sídliskom. Smútili za rodičmi, spomínali na priateľov. A ako to s nimi bolo ďalej, sa dozviete, keď si prečítate knihu s pútavými ilustráciami Rada Repického.

Autorka má pripravené aj ďalšie príbehy o Paulínkiných muchách, Francúzskych makarónkach či ViaNočnej more v Paríži, no na tie si musíme ešte chvíľu počkať.

TVORBA pre deti
Slony kapitána MiGranta (2018)

Peter JUŠČÁK (*1953, Prešov Solivar)
prozaik a publicista

Spisovateľ píše do duše svojho čitateľa. Ak mu dokáže rozumieť veľa čitateľov, môže aj literatúra prispieť k istej katarzii. Bez dobrého čitateľa je aj najlepší spisovateľ len obyčajným pisárom.

Životná cesta ho spočiatku viedla iným ako literárnym smerom. Vyštudoval Vysokú školu dopravnú v Žiline a po jej absolvovaní bol stavbyvedúcim na stavbách v Čechách i na Slovensku. Obrat nastal v roku 1986, kedy začal pôsobiť ako redaktor publicistiky v Československom rozhlase v Košiciach a vydal svoju prvú knihu. Po roku 1990 pracoval ako redaktor pre viaceré noviny, najprv pre Literárny týždenník, neskôr Smena a Sme, potom Kultúrny život a napokon sa vrátil do rozhlasu. Nezanevrel ani na svoje pôvodné povolanie a pomedzi prácu pre média sa venoval aj technickému inžinieringu vo vlastnej firme. Ako novinár sa v reportážach venoval spoločenským a sociálnym témam. Okrem toho písal stĺpčeky, poznámky, fejtóny, súdničky. Ostatné roky bol riaditeľom sekcie dokumentácie i hovorcom Ústavu Pamäti národa a zároveň šéfredaktorom rovnomenného časopisu, no od minulého roku je v slobodnom povolaní a stále píše pre denník Sme.

Od roku 2007 je predsedom Obce spisovateľov Slovenska. Dlhodobo sa venoval problematike zavlečených občanov do sovietskych pracovných táborov GULAG. Okrem námetu na film Môj otec GULAG, pripravil aj audiovizuálne prezentácie na tému deportovaných občanov do ZSSR a prednáša o tom na školách po celom Slovensku.

Ako autor sa podpísal pod viacero filmových scenárov, rozhlasových hier a fíčrov, dokumentárnych próz, poviedkových kníh i románov. Debutoval zbierkou poviedok Komu ujde vlak, za ktorú získal Kraskovu cenu. Nasledovala humorne ladená románová novela V očiach soľ, kde zobrazil aj prešovsko-solivarské reálie v 50. a 60. rokoch minulého storočia. Po niekoľkoročnej odmlke vydal knihu cestopisných poviedok z európskych krajín Milovanie so sochou Miriam, s reportážnym úvodom ku každej z nich. Nasledoval román Som ťukot, v ktorom s príznačnou sebairóniou a briskným sarkazmom zaznamenáva vzrušujúci príbeh novinára a udalosti po roku 1989, ktoré menili nielen ľudí a ich postoje, ale najmä hodnoty a vnímanie okolitého sveta. V zbierke krátkych próz úvahového charakteru Návod na použitie zvyšnej časti života reagoval na súčasnú beznázorovú a ľahko ovplyvniteľnú konzumnú spoločnosť.

Z dokumentárnej faktografickej knihy Odvlečení o osudoch občanov Československa, deportovaných po vojne často úplne náhodne bez riadneho súdu do sovietskych pracovných táborov GULAG, vzišiel námet na jeho úspešný mnohovrstvový román ... a nezabudni na labute!, nominovaný na cenu Anasoft litera, ocenený Obcou spisovateľov Slovenska i Asociáciou organizácii spisovateľov Slovenska a preložený do češtiny i maďarčiny. Ťaživú a nesmierne náročnú tému umocňuje fakt, že hlavná odvlečená postava je žena, jedna z dvoch, o ktorých sa vie, že v lágri aj porodili. Vznikol tak nielen príbeh o veľkej nespravodlivosti, ale i o túžbe po dobrých vzťahoch, rodine, o hľadaní hodnôt, ktoré človeka držia nad vodou aj v gulagu, a najmä príbeh, v ktorom na pozadí historickej tragédie postupne vyhasína jedna láska a zároveň vzniká iná. Zo svojich pobytov v Kosove čerpal v najnovšom románe Balkán blues zachytávajúcom dramatický príbeh z čias balkánskych vojen, v ktorom populárny herec stojac tvárou v tvár vojnovému násiliu prehodnocuje svoj život a hodnoty.

TVORBA

Próza
Balkan blues (2018)
...a nezabudni na labute! (2014)
Návod na použitie zvyšnej časti života (2005)
Som Ťukot (1998)
Milovanie so sochou Miriam (1996)
V očiach soľ (1989)
Komu ujde vlak (1986)

Literatúra faktu
Odvlečení (2001, 2011)
Michal Kováč a jeho bremeno (2003)

Natalja Vasilevna ŠČERBA (*1981, Maladzječna, Bielorusko)
spisovateľka, cestovateľka

Nikdy som nepovažovala fantastiku za odklon od reality. Mojimi hrdinami sú tínedžeri. To je vek prechodu z detstva do dospelosti, kedy sa vytvára charakter a svetonázor a prostredníctvom literatúry je možné formovať ich osobný rast a vnímanie nášho mnohostranného reálneho sveta. Hlavnou témou mojich kníh je teda dospievanie, prijatie zodpovednosti za seba a samozrejme priateľstvo.

Populárna mladá rusky píšuca autorka pochádza z bieloruského mesta Maladzječna (Mládež), detstvo strávila v Jaroslavli v Rusku, odkiaľ sa s rodinou presťahovali na západnú Ukrajinu do mesta Ivano-Frankivsk v srdci Karpát, kde žije dodnes. Po strednej škole študovala na Univerzite technológie a dizajnu v Kyjeve, no po štvrtom ročníku sa rozhodla štúdium ukončiť a venovať sa vlastnému módnemu štúdiu. Šila večerné šaty, kostýmy pre javisko a venovala sa aj starovekej výšivke či šperkom z korálikov. Priťahovala ju však fantastika a veda, najmä problematika času a priestoru, čo ju priviedlo k fyzike a matematike, no jej najväčšou vášňou je literatúra, veď už v škole bolo jej obľúbenou zábavou čítanie pod lavicou.

Jej doménou je žáner fantasy pre násťročných, ale venuje sa i detskej literatúre a rozprávkam. Písať začala ako pätnásťročná, najprv len sama pre seba, neskôr pre pobavenie spolužiakov. Im bol určený útly rukopisný román o geografičke – mimozemšťanke. V roku 2005 publikovala svoj fantastický príbeh Na dne a o tri roky debutovala prvou časťou trilógie o dobrodružstvách karpatskej čarodejnice Byť čarodejnicou, za ktorú zozbierala niekoľko ocenení. Po piatich rokoch vydala tajomnú mestskú fantasy Falošný svet o konfrontácii dvoch magických národov – Astrov a Lunetikov. Za tento román dostala Cenu Eurokol 2010 v kategórii Najlepší mladý fantasta Európy.

Na vrchol fantasy literatúry ju priviedla šesťdielna séria Časodejovia o kúzelníkoch, ktorí vedia čarovať s časom, pričom čas nie je deštruktívnou, ale magickou a tvorivou silou. Tento príbeh písala päť rokov a rovnako dlho sa ho pokúšala aj vydať. Vydavateľstvá ju však odmietali s tým, že je to veľmi dobré, no komerčne neúspešné, nech radšej píše o upíroch. Napokon sa prihlásila do veľkého konkurzu vydavateľstva Rosman, ktorý spomedzi troch tisíc prihlásených vyhrala a s príbehom Hodinový kľúč pre Vasilisu získala aj cenu Grand Prix Novej detskej knihy v kategórii Dobrodružstvo a Fantasy. Hlavní hrdinovia, dcéra mocného mága Vasilisa a jej priateľ Feš, si získali státisíce fanúšikov. Celá séria bola niekoľkonásobne ocenená, pripravuje sa jej filmové spracovanie a boduje aj u čitateľov na Slovensku a v susednom Česku. Aktuálne jej u nás vyšli prvé dva diely z trilógie Čarodol - fantazijná história o karpatskej mágii, ktorá sa okamžite stala populárnou. V minulom roku napísala novoročnú povesť Kráľovná času a pracuje aj na sérii kozmickej fantasy o slobode, snoch a voľbe Mesačný svit – skok nad hviezdami.

TVORBA

Časodejovia
6. Koruna času (2019)
5. Časogram (2018)
4. Krycie meno (2018)
3. Hodinová veža (2017)
2. Srdce času (2017)
1. Kľúč k času (2016)
Čarodol
2. Karpatské knieža (2019)
1. Magický náramok (2019)

Daniel RUŠAR (*1975, Valašské Meziřičí)
lektor, inštruktor a spisovateľ

Pre mňa je dôležitejší príbeh a potom až možné postupy. Ale cez príbehy sa vlastne učíme.

Vo svojom živote vyskúšal už všeličo. Vyštudoval anglický jazyk na Univerzite Pardubice, no rozhodol sa ísť inou cestou a od roku 1998 sa venuje práci so skupinami i jednotlivcami. Spočiatku sa zameral na outdoorové programy a po stáži v Patagónii a Čile bol ich inštruktorom, neskôr členom rady medzinárodnej outdoor vzdelávacej spoločnosti. Spolupodieľal sa na leadership projektoch v Českej republike, Francúzsku, Poľsku, Rumunsku a Čile. Od roku 2003 bol konzultantom, obchodným manažérom a trénerom spoločnosti Maxman Consultants. Aktuálne sa ako poradca venuje osobnostnému rozvoju ľudí v oblasti sociálnych zručností, vedenia ľudí, zvládania stresu, asertivity a nenásilnej komunikácie, pričom sa špecializuje najmä na introvertov. Zároveň je propagátorom a inštruktorom metódy Wima Hofa, ktorá umožňuje okamžité zvládnutie stresu a naštartovanie sa k výkonu. Metóda spája intenzívne dychové cvičenie, fókus a chlad.

Svoje bohaté skúsenosti zúročil aj ako autor kníh pre deti, v ktorých prepája sociálne zručnosti s rodičovstvom a pomáha deťom vyrovnať sa s inakosťou či handicapom, nájsť cestu k sebe samým a viac si dôverovať, prekonať strach z tmy či zmieriť sa so smrťou blízkeho. Debutoval súborom poviedok Frisbee, nasledovala kniha Jaro kriplů o skupine telesne postihnutých detí, ktoré absolvujú zážitkový kurz na posilnenie ich sebadôvery. Nasledovala kniha Vlk a tma, jednoduchý príbeh o tom, ako prijať a prekonať strach z tmy. Na rozdiel od iných detských kníh, ktoré sa detským strachom vysmievajú alebo ich zametajú pod koberec, v tejto si starý vlk dokáže predstaviť pocity mláďatka a vďaka tomu skutočne aj pomôcť. O sile empatie a jej význame pri prekonávaní bolesti, strachu a strate blízkeho je i ďalšia kniha Kamzíkův velký skok. Jeho najnovšia a prvá slovenská kniha Strakáč a Tioni privádza deti k poznaniu, aké dôležité je skutočné priateľstvo. Učí ich, aký význam má súcit s utrpením iných a tiež im ukazuje, ako sa z nedostatkov dajú urobiť prednosti a že smiech býva dobrým liekom na každú bolesť. Texty v knihe podčiarkujú emotívne ilustrácie talentovanej slovenskej ilustrátorky Adely Režnej.

Tvorba pre deti

Strakáč a Tioni (2019)
Kamzíkův velký skok (2016)
Vlk a tma (2016)
Jaro kriplů (2011)
Frisbee (2006)

Renáta NÁZLEROVÁ (*1968, Bratislava)
novinárka, scenáristka, mediátorka a spisovateľka

Ja tie príbehy rozprávam a spája ich postava psychologičky. Nie je to romantická literatúra, nie je to červená knižnica, nie je to na zaplakanie, hoci nájdu sa aj smutné príbehy, je tam veľa humoru, napokon písala som to ja a humor teda musí byť.

Mediálne známa tvár televízie JOJ z programov Súdna sieň, Ochrancovia či Supermama mala v detstve úplne iné sny. Chcela byť vojačkou, no keď zistila, že toto povolanie nie je až také dobrodružné, ako si predstavovala, rozhodla sa venovať inej záľube - písaniu. Už na základnej škole skúšala písať prvé poviedky, dokonca i román, a od babky dostala k narodeninám písací stroj. Jej nadšenie pre písanie ju prirodzene viedlo k štúdiu žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhé roky pôsobila v regionálnom denníku ako redaktorka, vyskúšala si aj pozíciu reportérky, šéfredaktorky i riaditeľky vydavateľstva. Pracovala aj na úseku komunikácie v bankovom sektore. To ju síce dobre živilo, ale nebavilo.

Na podnet dramaturgičky Kataríny Gažovej začala neskôr spolupracovať s televíziou JOJ ako scenáristka i herečka. Popritom pracuje ako mediátorka, venuje sa koučingu a firemnému vzdelávaniu. Ako lektorka vedie predovšetkým kurzy zamerané na komunikáciu, medziľudské vzťahy a sebamotiváciu. Svoje skúsenosti dokázala zúročiť aj pri tvorbe kníh.

Jej prvým počinom bola kniha príbehov z veštiarne o láske, sexe, zdraví, ale aj o kariére, majetku a ľudských tragédiách Biela mágia v službách človeka a dobra, ktorá vznikla v spolupráci s Martou Tóthovou a Vilmou Kočišovou. S Katarínou Gažovou sa podieľala na vzniku knihy Súdna sieň s množstvom „zákulisných“ informácií, fotografií, jednotlivých káuz, profilov osobností i zaujímavostí o ľuďoch za kamerami a celým projektom. Nasledovala trilógia románových návodov – Návod na obsluhu lásky, Návod na obsluhu dieťaťa a Návod na obsluhu šéfa, v ktorých prostredníctvom vecnej, mierne sarkastickej, no vždy nápomocnej psychologičky a terapeutky Tamary Koch prináša skutočné príbehy ponúkajúce spôsoby ako si poradiť v problematických medziľudských vzťahoch a životných situáciách. Po úspešných návodoch skúsila detektívny žáner a v titule Vražda Eleny P. spolu s mladou novinárkou odhalila prípad brutálnej vraždy študentky práva, odohrávajúci sa v divokých politických časoch krátko po nežnej revolúcii. Zdvihnúť sebavedomie ženám s vyšším číslom na váhe pomáha jej román Tučibomba. No a čo? Zreteľne ním odkazuje, že všetky ženy, bez ohľadu na vek a hmotnosť, si zaslúžia lásku, obdiv a uznanie, lebo krása nemá presné parametre, ale je v oku toho, kto sa pozerá.

TVORBA
Tučibomba. No a čo? (2018)
Vražda Eleny P. (2018)
Návod na obsluhu šéfa (2016)
Návod na obsluhu dieťaťa (2016)
Návod na obsluhu lásky (2015)
Súdna sieň (všetko čo ste videli, ale nevedeli) (2013 s K. Gažovou)
Biela mágia v službách človeka a dobra (2004 s M. Tóthovou a V. Kočišovou)