*1965, Prešov
Lekárka, spisovateľka

Dnes chápem, že to nie je len umelecký sklon, čo som po starkom zdedila, ale aj spôsob voľby. Vybrať si z dvoch ciest, tú menej prešľapanú. Vybrať si cestu, kde sa ťažko ide, kde sa srdce rozpúšťa ako ľad. Po tejto ceste sa dá kráčať s nádejou, že chodec zmení veci k lepšiemu. Vybrať si cestu, na ktorej chvíľami nemôžete urobiť viac, ako držať chorého a možno priateľa, alebo vlastnú mamu za ruku, hoci túžite mať v ruke meč, ktorým rozbijete uzol choroby a zvíťazíte. Voľba tejto cesty, to je láska, na ktorú nestačíte.

Vnučka spisovateľa Jozefa Horáka a dcéra literárneho vedca vyrastala obklopená knihami, no životom sa rozhodla kráčať v šľapajách svojej mamy lekárky. Vyštudovala Lekársku fakultu na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach, kde neskôr absolvovala aj externé doktorandské štúdium. V roku 1989 nastúpila na Anestéziologicko-resuscitačné oddelenie v Nemocnici Jána Adama Reimana v Prešove. Od roku 2007 je prednostkou Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny a zároveň učí na Fakulte zdravotníckych odborov Prešovskej univerzity. Ako zakladateľka a prezidentka občianskeho združenia Resuscitácia sa angažuje pri zlepšovaní podmienok pacientov na ARO a edukácii laickej verejnosti v oblasti resuscitácie.

Je tiež propagátorkou projektu Záchrany života. Nemá problém na námestí v Prešove, či v inom meste stáť pol dňa pod stanom a školopovinným deťom i verejnosti neúnavne prakticky ukazovať na umelej Anči, ako sa poskytuje umelé dýchanie, či iná život zachraňujúca pomoc.

Literárne gény sa však časom u Ľuby Romanovej predsa len predrali na povrch. A tak od roku 2006 začala uverejňovať prvé príbehy na blogu. A ľudia ich čítali jedným dychom. Možno preto, že neboli vymyslené, ale skutočné. Príbehy, ktoré sa stali počas jej služieb v nemocnici. Ako sama napísala: Pracujem na mieste, kde smrť a život sa veľmi často podobá, kde sa život a smrť proti sebe búria. Na mieste, kde lekár vlastným telom zadržiava povodeň, zvanú umieranie, kde nastavuje krk, um a vlastnú dušu bolesti, hrôze, poníženiu z nefér prehier, akými umieranie môže byť. Môj blog je emocionálna obrana. Obrana proti tomu, že pracujem za podmienok, ktoré sú v nemocniciach na Slovensku neľahké a nedokážem ich zmeniť. Jadro mojej obrany (aj blogu) stojí na tom, že chcem ukázať, že nielen ja, ale aj moji spolupracovníci, moji známi aj mnohí neznámi kolegovia sme ochotní venovať pacientom mnoho psychických síl, vedomostí, prežívať emocionálne aj fyzické stresy, nepohodlie a nedostatok spánku, lebo ich chceme zachrániť.

Keď bol už virtuálny svet príbehom pritesný, presunuli sa do sveta trojrozmerného. V roku 2011 vyšla jej prvá a nateraz aj jediná kniha poviedok z lekárskeho prostredia s názvom Vlasy dupkom, ktorá v roku 2014 vyšla aj v češtine pod názvom Milosrdný spánek – Příběhy z anesteziológie. Najsilnejšou zbraňou 70 príbehov v tejto knihe je ich pravdivosť a fakt, že vychádzajú z reality a zo zážitkov z dlhoročnej lekárskej praxe. Romanová píše ľahko a vecne. A i napriek spoločnej téme všetkých príbehov – osudov ľudí balansujúcich na hranici života a smrti – necítiť v knihe ani zbytočný pátos, ani moralizovanie, či posudzovanie iných. Sú len ľudské a skutočné.

Bonusom je vysvetlenie viacerých pojmov z práce anestéziológov podané nie odborne, ale po lopate, tak aby sme pochopili, čo sa v kritickom stave deje s pacientom. A príbehy sú ako život sám, trpké, smutné, tragické i komické. Pri niektorých mrazí, pri iných sa pousmejete, alebo naplno rozosmejete, pri mnohých si poplačete alebo jednoducho uvedomíte, ako veľa máme, keď sme my a naši blízky zdraví a ako málo stačí, aby sme stratili všetko a ako veľa treba, aby sme sa dokázali vrátiť.